Výlet na Chelsea II.

Deň D je tu. Chelsea – Everton dnes o 14.00 londýnskeho času. Sen sa napĺňa.

Vyzbrojený teoretickými vedomosťami načítanými v knihách o anglických rowdies a minútami odpozeranými v televízii sa tešíme na zápas. Po krátkom spánku spôsobenom neskorým príletom a následným transferom do Londýna sa prebúdzame do futbalového dňa. Letmý pohľad von nás presviedča, že o typický anglický dážď zostaneme ochudobnení. Našťastie. Naše futbalové oblečenie s takou možnosťou aj tak nepočítalo. Krátku noc treba hneď zrána vykompenzovať kofeínom. A tak mierime na najlepšiu ostrovnú kávu ako sa vyjadril miestny sprievodca. My bratislavskí kaviarenskí intelektuáli očakávame tradičný Starbucks, alebo inú globálnu sieť predávajúcu tu naj kávu. Na veľké prekvapenie končíme na neďalekej železničnej stanici, kde kupujeme veľké Latte a croissant. Za polovičnú cenu vynikajúca kvalita. Značím si do notesu, že v pondelok treba volať brokerovi, aby predal moje akcie Starbucks. V tejto konkurencii nemá šancu.

Výlet na Chelsea bez stresu a so zľavou až 30%.

Po načerpaní kofeínovej energie je načase znova sa vnoriť do role ozajstného fanúšika. Zápas začína o dve a pol hodiny a po stanici už korzujú ľudia v dresoch Chelsea a aj konkurenčného Tottenhamu, ktorý dnes takisto hrá doma. Napriek absencii akéhokoľvek policajného dozoru žiadne konflikty nie sú. Tu zjavne totiž nepobehujú v dresoch zakomplexovaní puberťáci, ale normálni ľudia, ktorí sa idú poobede zabaviť na futbal. A tak v kľude odchádzame na rýchly obed, potom už na jedlo nebude čas ani pomyslenie. Nad pizzou zrekapitulujeme posledný vývoj v obidvoch tímoch a zaprajeme si dobrú atmosféru a veľa gólov.

Pri presune na metro sa počet ľudí v modrých dresoch nápadne zvyšuje. Keďže si atmosféru chceme naozaj užiť smerujeme na štadión s dostatočným predstihom. Ovplyvnení vyššie spomínanými knihami nás mierumilovná atmosféra spolucestujúcich vyvádza z miery. Závidime Londýnu. Rowdies už na ostrovoch určite vymreli. Po výstupe z metra sa necháme unášať davom ľudí, ktorý nás bezpečne zavedie priamo na Stamford Bridge. Z vonku teda nevyzerá na nejaký kolos. Okolo stoja normálne anglické paneláky a tak už vieme, kde sa projektanti slovenského národného futbalového štadióna inšpirovali. Až na to, že v Bratislave nie je metro, ktoré zabezpečilo, že doprava v okolí Stamford Bridge nekolabuje.

Obkrúžime štadión a mierime do našeho sektora. Názov East Stand Upper a čislo radu 26 v nás vyvoláva otázky, či nebolo namieste zobrať aj ďalekohlad. Po vstupe dovnútra chápeme, že tu sa myslelo na fanúšika. Sedíme síce v asi desiatom rade odvrchu, ale hráčov dokonale identifikujeme. Ak by sme sedeli o 10 radov nižšie tak nevyhnutne prepadneme dojmu, že sa môžeme hráčov dotknúť asi ako na štadióniku v Petržalke. Štadión sa pomaly zaplnil a neklamným znakom, že sa môže začať je keď sa ako posledné zaplnia aj Executive Suits.

Výlet na Chelsea bez stresu a so zľavou až 30%.

A tak za ohromujúceho skandovania na trávnik vchádzajú oba tímy. Tá atmosféra dostane každého. To sa ani nečudujeme, že hráči behajú ako o dušu aj v 88. minúte. Vypočuť si tu piskot musí byť veľkým impulzom na sebadeštrukciu. O priebehu zápasu ste si už čo to mohli prečítať v novinách a tak len stručne. Chelsea zahadzovala jednu šancu za druhou a gól strelila len po rohovom kope. Everton sa síce celý zápas bránil, ale v poslednej minúte nádhernými nožničkami vyrovnáva Cahill a tak sa v poslednej minúte nesie oslavujúce skandovanie len zo sektora hostí. 1-1 nenaplnilo tajný prísľub gólových hodov, za to dramatickosti sa nám dostalo nadmieru. Po konci zápasu sa predierame vyprázdneným hľadiskom nižšie a robíme spomienkove fotografie. O chvíľu nás však vyhadzuje netrpezlivý usporiadateľ. Robí to s úsmevom a tak sa s ním nehádame a hľadamé fan shop s upomienkovými predmetmi. Nájdeme vchod a niekoľkometrovú radu. Konečne chápeme význam slôv merchandising a budovanie klubovej súdržnosti. To sa to robí biznis keď po zápase predáte dresov čo Slovan za celú sezónu. Opúšťame myšlienku na nákupy suvenírov a ušetrené libry aspoň osviežia pozápasové posedenie v pube. Cesta na metro je lemovaná niekoľým policajtami, ale pravé prekvapenie čaká až pred vchodom na stanicu. Tam prekvapivo len dvaja policajti zabezpečujú aby sa tých štyridsať tisíc fanúšikov nenatlačilo na koľaje. Na náš údiv to však stačí, všetci ich rešpektujú a ani depresia z nešťastnej remízy nespúšťa medzi fanúšikmi žiadnu agresiu. Kdeže to na Slovensku robíme chybu. Taký pocit bezpečia ako medzi 40 000 divákmi v Londýne, kde sú usporiadatelia aj policajti vyzbrojení len a len žltou reflexnou vetrovkou, na zápase Slovan – Trnava ani medzi 50 kukláčmi nezažijete.

A tak s mierom v duši a nadšením v hlase mierime na pozápasové pivo. Ešte raz rozoberieme fatálne chyby ofenzívy Chelsea a neuveriteľné šťastie Evertonu a potvrdíme si to aj večerným zostrihom v televízií. Sen sa naplnil a v kútiku duše si sľubujeme, že sem ešte minimálne raz zavítame. Zabudnite na všetky tie knihy o futbalovom násilí na ostrovoch. Futbal je tu o atmosfére, klubovej oddanosti a pochopiteľne aj biznise. Ale kým je na štadióne viac ozajstných anglických fanúšikov ako japonských a slovenských turistov tak návšteva stojí za to. Jedinou otázkou zostáva či po tomto zážitku bude slovenská liga dostatočným lákadlom.

Posted in BLOG and tagged , , .

Pridaj komentár